V roku 1939, vo vtedy nacistami okupovanom Československu, zachránil Nicholas Winton osobne a z vlastnej iniciatívy život 669 českým a slovenským, prevažne židovským deťom, ktoré previezol cez nacistické Nemecko do svojej rodnej Veľkej Británie. Takmer 50 rokov mlčal o tom, ako deti zachránil. Dnes je ale často nazývaný aj „britským Schindlerom“. Nicholas Winton je symbolom toho, ako pomoc jedného človeka môže zásadne ovplyvniť chod vecí a skutočne ukázať „Silu ľudskosti“. PRÍJAZD DO PRAHY Do krásnej Prahy som prišiel v roku 1938, čo bolo pred viac ako 60timi rokmi. Ale vtedy, v zime 1938, sme samozrejme mali všetci strach. Nacisti okupovali Sudety a môj priateľ Martin Blake, ktorý pomáhal utečencom, ma požiadal, aby som za ním prišiel a pomohol mu. Zdalo sa nám, že hitlerovské Nemecko bude okupovať aj zbytok Čiech. A boli tu všetci tí utečenci, ktorí boli v ohrození života, keby Hitler urobil ďalší krok do okliešteného Československa. Keď sme ale tú informáciu poslali do Londýna, celkom dôležitým ľuďom v tej dobe, povedali nám: „Ste príliš blízko a nemôžete dobre vidieť. Pre stromy nevidíte les.“ Lenže sa, bohužiaľ, ukázalo, že pravdu sme mali my. 15. marca hitlerovské Nemecko okupovalo celé Čechy.

ROZHODNUTIE POMÔCŤ DEŤOM

Navštívil som niekoľko utečeneckých táborov. V táboroch bolo plno detí a nikto nevedel, čo s nimi bude. Pýtal som sa: „ Čo sa stane so všetkými deťmi tých utečencov? Niektoré z nich nemali ani rodičov. Nikto sa o ne nestaral.“ A tak mi napadlo, že sa pokúsim tie deti zachrániť sám. Každý v Prahe mi hovoril: „Pozri, neexistuje žiadna organizácia na pomoc deťom. My na to nemáme čas ani peniaze. A aj tak samé deti nikto nikam nepustí. Ale keď chceš, tak to skús!“ Podľa mňa neexistuje vec, ktorá by sa nedala uskutočniť, keď je naozaj rozumná. SPÄŤ V LONDÝNE Keď som sa vrátil do Anglicka, skúšal som nájsť pre tie deti pestúnske domovy. Nemal som kanceláriu, zamestnancov a nemal som meno. Vytlačil som jednoducho hlavičkový papier „ Anglický úrad pre utečencov, Československo, detská sekcia.“ Vymenoval som sa za čestného predsedu. A tak som sa stal celkom neoficiálne oficiálnym čestným tajomníkom tejto neoficiálnej organizácie. Keď hovorím úrad v Londýne, tak som to vlastne bol len ja, sekretárka a pár dobrovoľníkov. Pracovali sme u mňa doma. Našou úlohou bolo v prvom rade nájsť ľudí, ktorí by adoptovali české deti. Robili sme to ako určitý druh obchodnej činnosti. Napríklad v Glasgow našli niekoho, kto povedal, že by chcel 10 ročné dievčatko. Ako inak mu chcete dodať 10 ročné dievčatko, len tak, že mu pošlete veľa fotografií a poviete: „Vyberte si!“. Myslím, že spätne to znie hrozne, ale bolo to rýchle a fungovalo to. Domnievam sa, že deti, ktoré boli na našich zoznamoch, ale nikto si ich nevybral, zomreli. Bola to tak trochu stávka do lotérie, kto prišiel. Deti sme mohli dostať len do Anglicka. Obracali sme sa na vlády mnohých zemí. Prosil som ich, či by nemohli zobrať nejaké deti. Všetci našli rôzne dôvody, prečo to neurobiť. WILSONOVA STANICA V PRAHE Sme späť na stanici, kde sa pred 60timi rokmi odohrala skutočná dráma 669 detí, ktoré prišli do Anglicka. Museli to byť scény nepopísateľnej úzkosti, sĺz všetkých matiek, ktoré opúšťali svoje deti. Deti, ktoré nevedeli, či idú na prázdniny alebo či opúšťajú rodičov navždy. Či ich čaká niečo dobré, a sa pýtali: Prečo ma posielate preč ?“

STANICA LIVERPOOL STREET STATION V LONDÝNE

Nemyslím si, že si nikto dokáže predstaviť, aké to bolo na Liverpool Street Station, keď sa tam zišlo 250 pestúnskych rodičov. Vlak prichádza. 250 pištiacich, kričiacich detí vystupuje na nástupišti. Mnohé z nich šťastím bez seba si mysleli, že sú na prázdninách. Niektoré boli príliš malé na to, aby vôbec chápali, čo sa deje. Ale potom sme museli tých 250 detí a rovnaké množstvo dospelých dať dokopy, a to vôbec nebola ľahká úloha. POSLEDNÝ VLAK V PRAHE Na začiatku septembra sme zorganizovali vlak 250 detí. To znamená, že sme na Wilsonovu stanicu museli 250 detí a všetkých ich príbuzných, aby sa s nimi rozlúčili. V londýne sme mali 250 rodín, ktoré sa o ne mali postarať, keď prídu. Môžete si predstaviť, aké to v Prahe bolo, všetka tá úzkosť a strach. Odjazd bol pripravený, a naraz bolo všetko odvolané. 1. septembra 1939 vypukla vojna. Všetky deti tu uviazli. O žiadnom z tých detí, pokiaľ viem, a dlho som po tom pátral, o žiadnom z tých detí už nikto nikdy nepočul. Predpokladám, že neskôr boli deportované do koncentračných táborov.

WINTON PO VOJNE

Po vojne som sa zapojil do práce v medzinárodnej organizácii pre utečencov, ktorá bola súčasťou Spojených národov. Považoval som to za svoju úlohu, dokončiť prácu tým, že pomôžem utečencom vrátiť sa späť do domovov, z ktorých boli vyhnaní. Dostal som prácu asistenta riaditeľa oddelenia reparácií. Celá nemecká vojenská korisť, ktorú sa podarilo nájsť nám bola odovzdaná. Všetko, čo sa našlo v koncentračných táboroch: šperky, zlato a falošné zuby, jednoducho všetko sa predalo. Deväťdesiatpäť percent z toho dostala Židovská agentúra, ktorá pomáhala utečencom. Potom som išiel pracovať do Medzinárodnej banky v Paríži, kde som stretol svoju ženu Gretu. V roku 1948 som sa oženil a mali sme 3 deti.

DOBROČINNÁ PRÁCA

Robil som veľa dobročinnej práce, pre nič iné, len preto, že mám k nej sklony, robím ju rád. Dostal som sa do brandže, ak sa to tak dá nazvať, pre mentálne postihnuté deti, pretože sme sami také dieťa mali. Dostal som sa k práci pre starých ľudí. Získal som peniaze a postavil niekoľko starobincov a pomohol vytvoriť výbory, ktoré ich prevádzkujú. Nemyslím si, že teraz tomu hovoria, že pomáham, myslím, že tomu hovoria, že prekážam. ŠERM Býval som dobrý v šerme a šermoval som za Anglicko v anglickom tíme proti Škótsku. Po vojne sme môj brat a ja pomáhali organizovať šerm v regiónoch. Založili sme „Wintonov pohár“ – súťaž v šerme. V súčasnosti je najväčšou šermiarskou športovou udalosťou vo Veľkej Británii. Rád pracujem na záhrade. To mi zaberá čas namiesto iných vecí, ktoré som robieval. Mojou hlavnou fyzickou aktivitou bol počas celého života šerm. Keďže už dnes šermovať nemôžem, venujem svoju prebytočnú energiu pestovaniu zeleniny.

KNIHA DOKUMENTOV

Túto knihu výstrižkov – dokumentov so zoznamom všetkých zachránených detí, ktoré sme dostali do Anglicka, pre mňa pripravil v roku 1939 jeden pán, ktorý pracoval v mojej kancelárii. Tá kniha výstrižkov mi mala jednoducho len pripomenúť tú dobu. Kniha ostala päťdesiat rokov v jednom z mojich kufrov na povale môjho domu. Moja žena našla tú knihu so všetkými dokumentmi, ktoré sa vzťahujú k tomu, čo som robil v 39-tom roku. Samozrejme to bolo pre ňu veľké prekvapenie, pretože nevedela nič o tom, čo som vtedy robil. Keď uvidela tú knihu, napadlo jej, že by to pre tie zachránené deti mohlo byť zaujímavé. Vďaka aktivite mojej ženy sme sa začali s mnohými „ zachránenými deťmi“ stretávať. V súčasnosti sme v kontakte asi so sto päťdesiatimi z nich, všetci stále píšu, prebehli konferencie a stretnutia. Jediné „deti“ s ktorými sme v spojení, sú tie, ktoré počuli tento príbeh. A to je veľa zemí, v ktorých Wintonov príbeh nikdy nepočuli. Myslím si, že nemáme žiadny kontakt s deťmi z Južnej Ameriky a je známy fakt, že veľa utečencov odišlo po vojne práve tam. Sme v kontakte iba so 150-timi zo 669 „zachránených detí“. V roku 1989 som odišiel do Izraela a doručil pamätníku Yad Vashem originály všetkých dokumentov, ktoré našla moja žena. Vzniklo veľa kópií knihy výstrižkov A výsledkom je dnes to, že namiesto toho, aby som sa zbavil jednej knihy s dokumentmi, mám teraz izbu absolútne preplnenú papiermi. Mám obrovskú korešpondenciu a z môjho pohľadu by možno bolo lepšie, keby ten príbeh ostal utajený.

WINTONOVE NÁZORY: