PRÍBEHY WINTONOVÝCH DETÍ

Kurt Stern - turistický sprievodca
Izrael
Na tejto fotografii je toaletný kufrík mojej matky, ktorý ma doprevádzal počas mojich posledných 60tich rokov. Toto je kúsok mydla, ešte stále vonia. Toto sú zlaté hodinky môjho otca, ktoré jedného dňa dostane môj syn. Som veľmi vďačný, že som bol zachránený. Bolo to kvôli sile a odvahe mojej mamy, ktorá sa rozhodla poslať ma do neznáma. Celá moja rodina, ktorá zostala v Čechách , to neprežila. Prišiel som do Izraela v roku 1948, aby som pomohol bojovať vo vojne za nezávislosť. Stretol som tu svoju ženu. Neskôr som sa tu usadil. Veľa rokov som pracoval ako cukrár, pracoval som v hoteloch. Teraz je to už 24 rokov, čo sa živím ako turistický sprievodca. Zmysel života? To je ťažká otázka. Myslím, že je dôležité, založiť si rodinu, viesť slušný život, nechať druhých žiť ako chcú a určite niečo v živote dokázať.
Hugo Marom - staviteľ letísk
Izrael
V roku 1940 počas bojov o Anglicko sme boli v Bedforde. Raz ráno somišiel po ulici a naraz bol letecký poplach a ja som videl nemecké lietadlo Heinkel. V tej dobre už som lietadlá rozoznával. Letelo nad nami a ja som videl bomby vypadávajúce z lietadla. Za pár sekúnd sa za ním objavilo britské lietadlo Hurricane. Pozerám ako páli na ten Heinkel. Ten večer som si sadol a napísal rodičom list o tom, že som sa rozhodol stať pilotom alebo leteckým inžinierom. Moji rodičia ten dopis nikdy nečítali, pretože boli v koncentračnom tábore.
Čo je to šťastie?
Šťastie je vzťah medzi ľuďmi, predovšetkým osobné uspokojenie tohto vzťahu. Samozrejme nie vždy ste šťastní. Keď premýšľam o minulosti , som smutný, ale to patrí tiež k životu.

Věra Gissingová - spisovateľka
Veľká Británia
Ako dieťa som bývala v malom meste mimo Prahy Vv Čelákovicích a mala som veľmi šťastné detstvo. Mala som staršiu sestru Evu, ktorá sa rada parádila, bola elegantná a veľmi múdra. Jednoducho všetko, čo som ja nebola. A úžasných rodičov. Na mojom nebi nebolo jediného mráčika. Po okupácii Čiech v 1939 sa veci samozrejme trvalo zhoršili. Keď moja mama raz počas večere oznámila, že koncom (června) máme odísť do Anglicka, môj otec bol šokovaný. Nastalo hrobové ticho, tvár mu zbledla a skryl si ju do dlaní, potom ju zodvihol a v očiach mal slzy. Vzdychol a povedal: „Dobre, nechaj ich odísť.“
Posledný večer pred odjazdom mi rodičia dali dva úžasné darčeky. Prvým bolak niha s prázdnymi stranami, nádherná kniha viazaná v koži. Otec mi poveda: „Chcem, aby to bol tvoj denník. Chcel by som, aby si sa vrátila s denníkom plným všetkého, čo si robila, či si si myslela, kedy si bola sama, kedy ti bolo smutno, aby sme si potom mohli sadnúť ku stolu a spoločne si to prečítať.“ A mama ma ten posledný večer vzala k otvorenému oknu plnému hviezd. Povedala: „Nech sú tie hviezdy v noci a slnko cez deň poslami našich myšlienok a našej lásky. Tak budeme vždycky blízko.“
Moja adoptívna mame mala 30 rokov, keď som prišla. Bola to malá pani s nádherným úsmevom. Ale povedali mi, že má slabé srdce. A pretože som bola hrozná divoška, dosť hlučná a neporiadna, stále mi hovorili:“ Pšt, musísš byť ticho!“ To bolo každé poobedie. „Vieš, že mama rainford má slabé srdce, odpočíva.“ Moja malaá mama Rainford vtedy odpočívala, ale aj napriek slabému srdcu stále žije a práve oslávila stotretie narodeniny.
Jej muž, keď som sa ho po niekoľkých rokoch spýtala, prečo si ma vybral, aby som sa stala členom jeho rodiny, odpovedal: „Vedel som, že nemôžem zachrániť, svet, vedel som, že nemôžem zastaviť vojnu, ale vedel som, že môžem zachrániť jeden ľudský život. A keď v roku 1938 Chamberlain porušil sľub Československu a židia boli najviac ohrození, rozhodol som sa, že to musí byť české židovské dieťa.“ Počas svojej kariéry som preložila a redigovala 38 kníha napísala niekoľko vlatných knižiek pre deti. Mimo toho aj autobiografiu „Perličky šťastia“, ktorá už vyšla viac krát.
Môžete si myslieť, samozrejme, stratili rodičov, ale oni priniesli obrovskú obeť tým, že nás poslali preč. Táto obeť nemôže prísť nazmar. Musíme niečím prispieť tomuto svetu a žiť tak, aby na nás mohli byť hrdí.

Joe Schlesinger - reportér televízie CBC
Kanada
Moji rodičia robili na našu cestu do Anglicka prípravy. Poslali nás k učiteľovi, mladej dáme, ktorá vyučovala angličtinu. Jediné, čo si pamätám bolo, že sme sa určite nenaučili hovoriť po anglicky, ale spievať: „ Môj Bonnie je za oceánom, môj Bonnie je za morom...“ Neviem, prečo nás učila práve túto škótsku pesničku. Druhá pesnička bola tiež škótska: „ A ja pôjdem hornou cestou a on pôjde dolnou cestou a ja budem v Škótsku...“
Prvá noc v Anglicku sme s bratom strávili v nejakom dome v Londýne, nevedel som kde, u koho, až ke?d som v roku 1990 uvidel túto knihu výstrižkov, naraz som zbadal povedomí rukopis. Bolo to písmo mojej mamy, ten dopis napísala v roku 1939 a bol adresovaný pani Wintonovej. To bola Nickyho mama. Ďakovala jej, že nás tú noc vzala k sebe domov. Ďakovala jej z atento šľachetný skutok, na ktorý nezabudne nikdy žiadna matka.
A odrazu sa táto kniha výstrižkov, s tabuľkami, oficiálnymi dopismi, zoznamami, počtami ľudí, koľko libier všetko stálo, a všetkým možným, a nacistickými razítkami, naraz sa stala pre mňa veľmi, veľmi blízkou. A potom v roku 1941, ma poslali do českej utečeneckej školy vo Welse, kde som prežil štyri veľmi šťastné roky. Jedna z vecí, ktoré som v škole robil, myslím, že to bol začiatok mojej novinárskej kariéry, bolo, že som tlačil denný prehľad správ. Jedného dňa, bolo to 6.června 1944, som počúval BBC rádio. Hovorili o strete spojeneckých síl s nemeckými rýchlymi člnmi. Sadol som si a napísal: „ Vyzerá to na druhú frontu, to znamená, že začala invázia spojencov do Európy.“ Keď sme sedeli na raňajkách, spolužiaci sa mi smiali a vraveli, že sa mi to muselo zdať. Ale o deviatej, či desiatej v to ráno vydalo BBC oficiálne komuniké z vrchného veliteľstva spojeneckých síl pre Európu. Generál Eisenhower vravel: „Naše vojsko sa vylodilo v Normandii.“ Po vojne v roku 1945 som prileteli späť do Prahy, aby som našiel rodičov. V roku 1948 komunisti urobili svoj unorový prevrat a ja som bol svojim spôsobom stratený, pretože som prežil detstvo v Anglicku. Našiel som si prácu v agentúre AP ako prekladateľ – tlmočník a pomaly sa dostával ku novinárskej práci. Potom ale komunisti začali zatýkať ľudí z pražskej kancelárie AP, tak som sa rozhodol, že musím opustiť krajinu. V roku 1952 sa mi podarilo ilegálne prejsť hranicu a dostal som sa do Viedne, do utečeneckého tábora. Neskôr som prišiel do Kanady, pracoval som ako stavebný robotník, čašník, námorník, všetko možné. Dostal som sa na univerzitu, kde som jedného dňa náhodou vošiel do redakcie študentských novín. Táto náhoda stála na začiatku mojej novinárskej kariéry. Vďaka tejto práci som sa dostal do rôznych kútov sveta.
Som najšťastnejší človek. Ako v rodinnom živote, tak aj v kariére. Mám prácu, ktorú milujem, mám rodinu, ktorú milujem, nenapadá mi nič, čo by som ešte mohol chcieť. A za to všetko v?dačím jedinému človeku – Nickymu Wintonovi.

Tom Berman - biológ
Izrael, kibuc Amiad
Narodil som sa v Hradci Králové, ale moji rodičia žili v Hronove. Môj otec tam bol riaditeľom textilky, mali sme sa dosť dobre. Bol som veľmi rozmaznané dieťa. Moja mama naliehala, že ma musí dostať z Československa a poslať detským vlakom do Anglicka. Tak som sa stal jedným zo 669 šťastných detí, ktoré sa zachránili vďaka úsiliu Nicholasa Wintona, Billa Barazettiho a ďalších. Povedali mi, že počas vojny sa stal snáď iba jeden humorný moment. Vo fotoateliéry bol vystavený portrét malého dieťaťa. Náhodou som to bol ja. A pod tou fotografiou bol nápis, ktorý tvrdil, že toto je typické árijské dieťa.
Bol som jediný z rodiny, kto prežil, a mal som veľké šťastie, že ma adoptovali vynikajúci ľudia v Škótsku.
Získal som doktorát z mikrobiológie. Posledných tridsaťpäť rokov pracujem ako vedec. A posledných tridsať rokov pracujem na pobreží toho, čomu sa v angličtine hovorí Galilejské more v Izraeli. Mal som šťastie, že som bol priekopníkom pri zakladaní laboratória, ktoré sa počas tridsiatich rokov stalo svetovo renovovaným laboratóriom pre výskum jazier.

Karel Reisz
Filmový režisér, Veľká Británia
Po vojne som sa vrátil do Československa. Zistil som, že v mojej rodine nikto neprežil. Stopom somsa vrátil do Anglicka a od tej doby som tu.
Veľmi som sa chcel dostať k filmu. Ale ako sa k nemu človek dostane? Kto sú všetci tí šťastní, tajomní ľudia, čo robia filmy? Ako sa môžem stať jedným z nich? Úplnou náhodou som dostal prácu, aby som napísal knihu o filmovom strihu. Neskôr som pracoval ako filmový kritik a písal som pre avantgardný filmový časopis. Postupne som začal nakrúcať dokumenty a neskôr aj filmy. Film ma vždy vzrušoval.

Tom Schrecker - nakladateľ
Austrália
Keď som mal šesť rokov, začal som chodiť do základnej školy v Prahe. Kancelária textilného veľkoobchodu môjho otca bola v Parížskej ulici. Myslím, že naša rodina bola v spoločnosti dobre integrovaná a skutočne si na žiaden antisemitizmus nespomínam. Môj otec sa cítil byť Čechom. Hral futbal za český národný tím do dvadsaťjeden rokov. Študoval som históriu na Oxfordskej univerzite a potom som začal podnikať. Dlho som pracoval pre Reader?s Digest. Precestoval som celý svet, otvoril som pre nich pobočky v šestnástich krajinách a neskôr som sa stal výkonným riaditeľom celej ázijskej divízie. Sídlo sme mali v Hongkongu.

Amos Ben Ron - inžinier
Izrael
Moja matka bola slávna huslistka, sólistka. Hrala na koncertoch a kým sa vydala, pracovala na kariére, precestovala celú strednú Európu, Rakúsko, Taliansko a Nemecko.
Lord Alfred Dubs - bývalý minister a poslanec
Veľká Británia
Moja najdramatickejšia spomienka z mladosti je z roku 1939. Vtedy sme museli zo školských knižiek vytrhnúť portrét československého prezidenta Beneša a nalepiť tam fotku Hitlera. Niečo to symbolizovalo. Pamätám si, že kedď prišiel Hitler na návštevu do Prahy po okupácii marci 1939, celá škola musela do Prahy vítať Hitlera. Moja mama protestovala. Zakázala mi tam ísť. Chcel som pochopiť, prečo sme museli odísť z Čiech. O čo sa pokúšal Hitler a nacisti? Prečo bola vojna? O čo vlastne išlo? Začal som si klásť tieto otázky a vášnivo som sa zaujímal o politiku vo veku, kedy väčšina detí na politiku ani nemyslí. Vtedy som sa rozhodol, že ak je príčinou všetkého zla politika, možno je teda aj spôsobom ako to zlo odvrátiť. Neskôr somsa dostal do Snemovne lordov a potom, a potom, keď labouristi zvíťazili vo voľbách v Anglicku, som sa stal ministrom pre Severné Írsko.
Som jedným z Wintonových detí. Je to obrovský dar, že som sa s ním mohol stretnúť. Nebyť jeho dobroty, nebol by som už nažive. Je to obdivuhodný čin.

Josef Ginat – inžinier
Izrael
Adoptoval ma kresťanský pastor, ktorý sa zo všetkých síl snažil zachovať moju židovskú vieru. Zariadil časť svojho kostola ako synagógu, mali sme tam tóru, jeho žena vyšila záves pred Tóru. Povedal: „ Ja sa modlím svojim spôsobom, ty by si sa tiež mal modliť svijím, podľa svojích tradícií a náboženstva.“ Jedného dňa nám pastor kúpil nové šaty a ja som mal po prvý raz pekný nový oblek, bol som veľmi hrdý. Fotografovali ma a ja som sa cítil ako veľký muž.
Moja žena a ja sme si adoptovali dve deti. Prvé dievčatko jemenského pôvodu a o tri roky neskôr chlapca tuniského pôvodu.